So vzťahmi je to niekedy zložité. Hľadáme partnerov, mýlime sa, mrzí nás to, skúšame inak. Ako ten vtip o mladom mužovi, čo najprv chcel milú a veselú, potom vážnu a stabilnú, vzápätí vášnivú a ambicióznu, neskôr nežnú a spoľahlivú a nakoniec si zvolil tú s najväčšími prsiami. Ako keby sme naháňali nepolapiteľný ideál, niektorí šťastnejší ho nájdu, niektorí šťastní nájdu formu života ideálu blízku, niektorí skromní poľavia z požiadaviek, niektorí to viac či menej zmierlivo vzdajú a hľadať prestanú. Aspoň teda už nehľadajú ideál... už len niekoho.
So vzťahmi to možno nie je zložité. Jeden kamarát ma raz naučil, že nič nie je zložité, len si to zložitým robíme. A keď všetko, vzťahy tiež, možno práve najmä tie. Tak, ako sa s časom, rokmi a skúsenosťami mení naša predstava ideálu, mení sa vlastne to, ťo očakávame, čo chceme dať a získať. Vieme však vôbec, čo chceme? Tí niektorí (šťastnejší, rozumnejší, šikovnejší, akí?), čo to vedia, to možno majú jednoduchšie. Nepúšťajú sa do vzťahov, ktoré nie sú tým, čím chcú, aby boli, nemusia sa potom rozchádzať, nebolia ich potom toľko srdcia.
Dá sa vôbec natoľko skomplikovať niečo také jednoduché? Každý dokáže identifikovať, či mu niečo chutí alebo nie, či nejakú činnosť vykonáva rád, či sa mu niečo páči alebo ho to teší. Dokáže predpokladať, či ho niečo tešiť bude. Ale prečo potom takto nemyslíme vo vzťahoch? Nie sme k sebe snáď len dostatočne úprimní, aby sme zniesli vetu "nebude to mať budúcnosť, ani nezačínajme"? Neznesieme si priznať, že k sebe vlastne nie sme úprimní?
Vieme asi, že to takto je. Že hoci je to jednoduché, vlastne to vôbec jednoduché nie je. Lebo nie sme stroje, sme len ľudia, či? Trápime sa a sa nechceme, aj keď vieme, že bez trápenia by to nešlo. Z času na čas vykrikujeme na celý svet, že už nechceme ľúbiť, nechceme už nikoho, o nič sa pokúšať, nikomu veriť, pričom v skutočnosti je to to posledné, čo by sme si priali. Občas to máme chuť vzdať, aj keď srdce piští po tej jedinkej poslednej šanci...
Chcela by som byť šťastná, aj keď niekedy práve plačem, chcela by som byť s niekym, ale slobodná, a nie osamelá, hoci uprostred davu. Chcela by som všeličo. A aj nechcela. Zmeniť aj nechať tak. Chcela by som niekedy vedieť čo chcem, ale možno nechcela. Lebo čo potom s tým? Naplniť túžby, usmiať sa a umrieť? Túžim veciam rozumieť, ale vždy, keď niečo pochopím, tak ma prepadne pocit, že by som to radšej bola nevedela... a potom by ma zase mrzelo, že tomu nerozumiem.
Things just happen. Ale čo s nimi? Zmieriť sa? Pobiť? Rozmýšľať či zabudnúť? Dá sa vybrať si? Oboje? Netuším...
